Nečakané stretnutie

02.11.2014 18:15

Krátka poviedka ktorá vznikla z dvoch samostatnych poviedok ktore neboli nikdy dokončene, kedže jednu som nevedel začať a tu druhu dokončiť. Ide o zmes sci-fi a fantasy tak dufam že sa to vam bude pačiť.

Poviedka je o mladom chlapcovi ktory zažije nečakane stretnutie s drakom.

Pôvodny nazov poviedky: Cesta vlakom alebo Drak sa vracia

 

„Stihnem ho, nestihnem ho. Ale áno stihnem, teraz čakám na vlak. Ale nie na obyčajný, 
 
ktorým ľudia kedysi chodili v dávnej minulosti. Toto je Hypervlak, ktorý patrí k Veľkej 
 
Slovenskej Vlakovej Hromadnej  Doprave v skratke VSVHD. Prečo spomínam tu skratku? 
 
Jednoducho. Pod tou skratkou je známejšia a dosť často sa spomína hlavne vďaka 
 
Hypervlakom série Omega, ktoré už jazdia na Slovensku od Sivej Revolúcie, teda už šiesty 
 
rok. Tieto vlaky majú svoj charakteristický rys a to kvôli veľmi ostrému nosu, ktorý doslova 
 
pretína vzduch a je posielaný buď nad Hypervlak alebo pod ním. Boky má rovné a nič 
 
zbytočné nevytŕča. Okrem anténky, ktorá sa nachádza priamo nad kabínou a má tvar klinu, 
 
aby bol čo najlepšie aerodynamicky tvarovaný. A, samozrejme, malej pilotovej trubice na 
 
boku kabíny. Tieto drobnosti však museli prejsť veľkou zmenou, aby neovplyvňovali 
 
aerodynamiku Hypervlaku. No a už je aj tu. Tie vlaky sú tak tiché, že ich človek sotva 
 
Lukáš podíde k dverám, ktoré sa automaticky otvoria a s pokojom do Hypervlaku nastúpi.                
 
„Je neuveriteľné, aké sú tiché a to len vďaka elektrickému pohonu, ktorý berie energiu zo 
 
špeciálneho klzného koľajiska. Ale najzaujímavejšie je skôr to aké sú presné.“                                                                                                 
 
Lukáš otvorí dvere, ktoré delia medzi priestor pre nastupovanie a kabínu pre cestujúcich. 
 
Spokojne vojde, posadí sa na polstrované sedadlo a zapne si štvorbodovy bezpečnostný pás. 
 
Klimatizácia ho príjemne ochladí. 
 
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
 
„Vždy ma prekvapí presnosť. Nie ako Hypervlaky zo série Alfa. Tie boli nedokonalé hlavne 
 
z dôvodu, že cestujúci cítili každé tri sekundy mierne vibrácie, čo veľa ľuďom prekážalo. Ale 
 
predsa tiež mali svoje čaro. Teraz už jazdia iba v krajinách tretieho sveta. Vlaky zo série 
 
Omega však boli omnoho presnejšie. Dokonca sú na ne tak hrdí. že na nose majú zapustený 
 
znak Omega z Gréckej abecedy, ktorý bol zhotovený z platiny. To, že boli presné, zapríčinilo 
 
aj hromadné vyraďovanie zastaraných Alfa vlakov, ale nič nie je dokonalé. Hypervlaky 
 
maximálne meškajú dve sekundy. Čas v železnici zohráva veľkú úlohu a práve čas mal za 
 
následok veľkej katastrofe. Asi pred štyrmi rokmi Hypervlak meškal neuveriteľných päť 
 
minút a vtedy nastal obrovský rozruch na stanici. A bohužiaľ zomrel aj jeden človek, ktorý si 
 
vlastne za to mohol sám. Videl totiž hypervlak, ktorý meškal ako prvý a celý naradostený bez 
 
seba začal skákať a behať po peróne. Lenže vtedy sa pošmykol a skončil v klznom koľajisku, 
 
tým pádom ho vlak prešiel. Už ste videli špagety s kečupom? Viem, Taliani by vás za to 
 
zlynčovali, ale vtedy na koľajisku to tak vyzeralo. Ľudia potom v tichosti nastúpili 
 
a Hypervlak odišiel. Ešte šťastie, že pršalo. Krv z vozňov sa zmyla. To, čo ostalo v koľajisku, 
 
pozbierali zamestnanci VSVHD a poriadne koľajisko vystriekali vysokotlakovými hadicami 
 
na umývanie súprav. Ale aj tak budú hypervlaky patriť medzi najlepšie dopravné prostriedky. 
 
Autá, alebo ako sa im teraz hovorí EMVO, čo v preklade znamená Elektrické Motorové 
 
Vozidlo, ktoré už málokto používa a ľudia ich aj tak považujú za zbytočné. Veď aj načo, keď 
 
sa hypervlakom dá ísť všade a ak vystúpite tak na stanici, majú EMVO na prenájom a ním sa 
 
dostanete potom na konkrétne miesto.“
 
                                                                                                                                                        
 
V tom okamihu si Lukáš všimol, ako sa Hypervlak pohol.                                                                           
 
„Toto ma vždy prekvapí. Stačí len chvíľa nepozornosti a vôbec neviete, či už vlak vyrazil. 
 
Moja cesta netrvá dlho.“ Pozrie sa na display nad dverami prechodu do druhého vozňa, kde 
 
bol uvedený presný čas, teplota vo vozni a rýchlosť.                                                                                                                                                                          
 
„Lietadla síce idú rýchlejšie ako Mach 2, ale zďaleka nie sú také pohodlné ako Hypervlak. Aj 
 
keď dosahujú iba rýchlosť 900 kilometrov za hodinu. Stále sú vo veľkej obľube, ale ak sa 
 
hovorí o presnosti, tak nič nie je presnejšie ako hodiny vo vlakoch či na staniciach. 
 
Spoločnosť VSVHD si každý mesiac kontroluje čas v Ústave pre Jadrovú Fyziku, kde majú 
 
atómové hodiny a tie sú presne na stotiny nanosekúnd. Preto vzniklo aj porekadlo – Ak chceš 
 
vedieť presný čas, choď na vlakovú stanicu. A je to pravdivé porekadlo, na to vezmite jed.“                                                                                                                                                                                                                                          
 
V tej chvíli ucítil Lukáš ako Hypervlak pomaly spomaľuje a z malého reproduktoru nad ním 
 
sa ozve ženský robotický hlas oznamujúc nasledujúcu stanicu. Lukáš spozornie, odopne si pás 
 
a vydá sa k východu. Batoh si medzitým dáva na rameno. Vlak úplne zastaví na opustenom 
 
peróne. Dvere ticho zasyčia a otvoria sa. Lukáš vystupuje a vchádza na perón. Dvere sa 
 
okamžite hermeticky uzavrú, ba priam splynú s vozňom. Vlak ticho, ale rýchlo odchádza. 
 
Osamotený Lukáš sa nadýchne a pokračuje po asfaltovej a neskôr po štrkovej ceste až cez 
 
pole, kým nenarazí na lesnú cestu vedúcu do lesa.                                                                                                                                                                                             
 
„Je škoda, že ľudia už do lesa nechodia. Mladí nemajú čas a starí zas naopak majú reumu 
 
alebo sa jednoducho boja, čo je azda najčastejšia výhovorka, ale je to určitá výhoda. V lese už 
 
nie je toľko odpadkov ako kedysi a drevo sa už vôbec neťaží. Papier je syntetický a knihy, 
 
ktoré sú vyrobene z pravého papiera sú vzácne. Môžem sa pochváliť tým, že mám takú knihu 
 
od Dobroslava Chrobáka – Drak sa vracia. Dostal som ju ako dedičstvo. Nábytok tiež už nie 
 
je z dreva. Používa sa buď plastik alebo ľahké kovy. Len na dekoráciu sa materiál natiera 
 
farbou, aby vyzerala ako drevo.“
 
                                                                                                                                                       
 
Vtedy zbadá Lukáš ruiny vstupnej brány do hradu, ale jeho pozornosť upútalo ešte niečo iné. 
 
Iba kútikom oka, na krátky okamih zbadal akúsi tmavú neprirodzenú postavu. Rýchlo sa 
 
otočil za seba, ale videl iba stromy. Nevenoval tomu pozornosť a tak pokračoval v ceste rovno 
 
cez rozpadnutú bránu.                                                                                                                                                                                                     
 
„Toto ma nikdy neomrzí. Nádherná príroda a nádherný hrad. Síce priznávam, doteraz som bol 
 
ako ostatní ľudia, kým som neobjavil istú reklamu na Trinete, čo je vlastne trojrozmerný 
 
internetový prehliadač. Aj keď sem už nikto nechodí okrem pamiatkarov, ktorí sa starajú 
 
o toto dávne dedičstvo. Nemyslím tým, že by ho chceli zrekonštruovať, ale skôr sa starajú 
 
o to, aby nezarástol krami a taktiež aj o jedinú príjazdovú cestu sem.“                                                                                                                                                                        
 
Lukáš vyšiel na hradný múr, aby videl lepšie na krajinu. Avšak prírodou bol tak očarený, že 
 
sa na jednom kameni pošmykol a z nečakanej situácie už nestihol nijako zareagovať. Padal 
 
dolu 6 metrov, ale preňho to bolo len krátky okamih. Po dopade na zem sa jeho bezvládne telo 
 
kotúľalo po svahu. Celý pád nevydal ani hláska. Na zemi už ležal v bezvedomí. Nie však na 
 
dlho. Lukáš sa po dlhšej chvíli prebudil, avšak na takom mieste, ktoré v živote nečakal. 
 
Miesto, kde ležal, bola jaskyňa. Nemohol odhadnúť, aká bola veľká, keďže všade bola 
 
temnota. Len cez vchod jaskyne lenivo svietilo slnko a aj to len osvetľovalo priestor okolo 
 
Lukáša. Zanedlho začal rozmýšľať nad tým, čo sa stalo. Chvíľu sa rozpomínal a spomenul si 
 
na pád. Už pri tej spomienke ho rozbolela hlava, ktorú si napokon od bolesti chytil. Sediac na 
 
kameni, zmätený a s boľavým telom rozmýšľal nad svojim šťastím, že až na malé zranenie na 
 
nohe si nič nezlomil. Ale viac ho zaujímalo, kto ho sem odniesol? Najprv si myslel, že to 
 
musela byť zver, ale potom si uvedomil, že by už bol zožratý. Avšak z jeho myšlienok ho 
 
vyrušil dunivý hlas.
 
                                                                                                                                                              
 
„Vidím, že si sa konečne prebral. Bolo na čase a teraz vypadni!“  Ten dunivý hlas vychádzal 
 
z tmy, takže Lukáš nevedel, kto to je. S bolesťami sa pomaly postaví a pozrie do miest, 
 
skadiaľ hlas vychádzal.                                                                                                                
 
„Neodídem, dokiaľ mi nepovieš kto si,“ povie vzpurne so založenými rukami.                                                                                     
 
„Typický človek. Hlúpy a tvrdohlavý. Ver mi, mňa by si vidieť nechcel.“                                                                                                                    
 
„Ale ja chcem, zachránil si mi život.“                                                                                                                                                                   
 
„Len som ťa odniesol sem. Nič viac, nič menej. A teraz už choď.“                                                                                                                                                               
 
„Nikam nepôjdem!“ povie Lukáš a sadne si na studený kameň. V tom bolo počuť hlboké 
 
povzdychnutie.                                                                                                                                                  
 
„Dobre, ale je to tvoje rozhodnutie,“ zavetí a pomaly kráča do svetla. Lukáš so zatajeným 
 
dychom pozeral do tmy. Najprv sa objavil ňufák a po chvíli aj celé telo čierneho šupinatého 
 
draka. Lukášovi zabehla od prekvapenia slina, rozkašlal sa a následne spadol z kameňa na 
 
zem.                                                                                                                                                     
 
„To snáď nie je možné! Určite mám po tom náraze do hlavy halucinácie!“ hovorí si pre seba 
 
a celý čas zmätený pozerá na draka. Po chvíli sa upokojí a šok vystriedal strach.                                                                                                         
 
„Myslel som si, že sa vystrašíš. Istá výhoda pre mňa,“ povie pokojným, dunivým hlasom 
 
drak. Lukáš hľadá slová, ako začať. Dokonca chcel už chcel utiecť, ale uvedomil si, že by tým 
 
nič nedosiahol. Keby ho chcel zožrať, tak to spraví dávno. Taktiež mal ešte poranenú nohu, 
 
takže by ďaleko neutiekol.
 
                                                                                                                                                       
 
„Neviem, čo na to povedať...ja len...pre boha, veď ty neexistuješ, si len mýtus! “ povie hlasno, 
 
rozhodí rukami a posadí sa znova na kameň. Drak sa iba usmeje.                                                                                                                                         
 
„Je zábavné ťa sledovať, aj keď mi stále vŕta hlavou ,čo ťa viedlo prísť sem do lesa. Ľudia tu 
 
skoro vôbec nechodia.“                                                                                                                                                                                                      
 
„Ty sa čuduješ? A čo mám hovoriť ja! Vidím niečo, čo neexistuje. Ty si drak!“                                                                 
 
Drak prevráti očami, sadne si oproti Lukášovi a iba ticho povie: „Pred chvíľou som bol mýtus 
 
a teraz som drakom. Je zvláštne, aký vy ľudia všetkému dávate názvy. Mimochodom, volám 
 
sa Lothar a aké je tvoje meno? “                                                                                                                                                                                               
 
Lukáš stále neveril svojími očami a iba automaticky povie: „Volám sa Lukáš a musím 
 
priznať, že máš divné meno na draka.“                                                                                                                                                                                                                 
 
„A ty zase na človeka,“ odvrkne Lothar a usmeje sa, až mu je vidno nažltlé zuby.                                                                                                  
 
„Takže, môžeš mi povedať niečo o sebe? “                                                                                                                                                                                          
 
„Samozrejme. Aj tak sa nemám s kým porozprávať. Ten medveď, čo tu býval, moc výrečný 
 
nebol a ani vtedy, keď som mu zlomil väzy.“                                                                                                                                                                                                          
 
Lukáš trochu znechutene a s dávkou adrenalínu pozorne počúval Lothara.                                                                                                                                                                          
 
„Ale ako vidím, až taký strach nemáš. No dobre. Žijem už dobrých 247 rokov.“ Lothar sa 
 
nachvíľu zamyslí a potom pokračuje: „Áno, v piatok to bude 247 rokov. Prvé roky života si 
 
nepamätám, ale za to preletel som celý svet a videl mnoho vecí. A čo ty? Viem, že vy ľudia 
 
máte hektický život, ale aj tak som zvedavý.“
 
                                                                                                                                                                                                                                              
 
Lukáš sa poškriabe na hlave a chvíľu rozmýšľa, ako vlastne začať. Napokon si povzdychne 
 
a povie: „Na rozdiel od teba ja mám 20 rokov, neprešiel som celý svet a môj život je, ako si 
 
hovoril, hektický, a preto som dal v práci výpoveď a prijal prácu ako strážca pamiatok. 
 
V poslednej dobe rôzni vandali ničia a robia bordel na týchto miestach. Lenže problém je, že 
 
nie sú ľudia, ktorí by sa našli na stráženie a sledovať hrady kamerami je drahé a zbytočné, 
 
keďže ich môžu nájsť a zničiť.“                                                                                                  
 
„Tak preto som ťa videl na hrade a následne aj pod hradom. Ale nemyslím si, že by tu niekto 
 
prišiel. Som tu ešte ja, takže môžeš odísť a vrátiť sa k svojmu nudnému životu.“                                                                                                                                
 
„Až také ľahké to nebude. K tejto oblasti ma pridelili a určite sa budú pýtať, prečo som odišiel 
 
a určite po mojom odchode príde ďalší, ktorý nebude ako ja. A čo je hlavné, domov už 
 
nemám, za čo si môžem trochu sám a trochu aj politický systém. Takže budeš si musieť 
 
zvyknúť, že tu nebudeš sám,“ povie Lukáš so samoľúbim úsmevom hovoriac ďalej: „Bude 
 
celkom fajn tu mať niekoho. Bývať v chate uprostred lesa s pocitom, že nikto iný tu nie je, ma 
 
desí zo všetkého najviac.“                                                                                                                                        
 
„Nemohol som si nevšimnúť, že ma už nepokladáš za halucináciu, čo mi trochu lichotí a ako 
 
som zistil, asi ťa už neprehovorím. Len dúfam, že ma nebudeš rušiť. Alebo vieš čo. Mne je to 
 
jedno. Som zvyknutý žiť sám a toto je pre mňa nové.“                                                                                                                                                                                          
 
„Takže dohodnuté. Ja idem teda do svojho nového domova a možno večer sa stretneme,“  
 
povie Lukáš, vstane, zoberie svoj batoh a už bol na odchode, keď zrazu vykríkne Lothar:                                                                                                                                                                    
 
                                                                                                                                                                                                                            
 
Lukáš prudko zastavil a otočí sa k drakovi Lotharovi. „Čo potrebuješ? “ opýta sa zvedavo. 
 
Lothar si povzdychne a trochu hanblivo zajachtá: „No...vieš...mam taký návrh... No proste, či 
 
by si ty nemohol bývať tu, u mňa. O tom, že by ti tu bola zima, nemaj strach. Viem chrliť 
 
oheň, takže môžem jaskyňu zahriať. Čo na to hovoríš?“                                                                                                                                                                                                  
 
Lukáš chvíľu pozeral na draka a potom vyprskol od smiechu.                                                               
 
„Ty draku šupinatý! Samozrejme, že ostanem. To nie je žiadny problém,“ povie Lukáš 
 
hladiac rukou Lothara po ňufáku.                                                                                                                       
 
„Tak to som rád... Potom by sme mohli... no vieš zalietať si, čo ty na to? “ povie Lothar so 
 
šibalským úsmevom. Lukášovi zažiarili oči.                                                                                                                                                           
 
„To vážne by som mohol zalietať si na tebe? To by bolo super! Určite lepšie, ako jazda 
 
Hypervlakom.“ Pri vyslovení posledného slova Lukáš prevrátil očami, dal si batoh z chrbta 
 
dole a so svojím novým spoločníkom si začali rozprávať rôzne príhody.                                                                                                                                                                                                      
 
„A takto som sa spriatelil s drakom Lotharom, ktorý bol sám a to jediné, čo mu v živote 
 
chýbalo, bol skutočný priateľ, ktorý by stál pri ňom aj na smrteľnej posteli, na ktorej ležím 
 
teraz ja. S mojím drakom sme precestovali kopu miest na svete, aby som si mohol aj ja užiť tú 
 
nádhernú slobodu. Lothar už vie, čo sa so mnou deje a je na to pripravený tak isto, ako aj ja. 
 
Možno sa vrátim práve v podobe draka a možno sa nevrátim vôbec. Každopádne, raz každé 
 
leto života skončí a nastane chladná zima, ktorá je síce krutá, ale trvá krátko. Preto 
 
nevynechajte ani jednu chvíľu v živote a prežívajte ho naplno, ako som ho prežíval 
 
s Lotharom."
Zpět